Soňa Kopčoková na královské trase UTMB - PTL 2023

02. 07. 2024

Naša ambasádorka a špičková ultrabežkyňa Soňa Kopčoková vlani v auguste absolvovala viac ako 300 km dlhú kráľovskú trasu organizovanú v rámci legendárneho UTMB a napísala o tomto dobrodružstve vynikajúci článok.

Soňa Kopčoková o PTL

U mna v poslednej dobe najčastejsie spominané pismená... PTL

Viacdňové bežecké vyše 300 kilometrové preteky. Áno. Veď  na takéto chodievam, už si zvykáte.  Sú v niečom extra? Ano sú....

Trochu budem skákať . a potom už pojdem chronologicky, sľubujem. Týžden mi trvalo kým so sa pustila do písania a pritom som sľubovala že začnem hned... emocie  boli prilis silné a spánkový deficit tiež...

V čom je PTL UTMB extra, výnimočné?  Na rozdiel od ostatných tratí kde sú tisíce štartujúcich na PTL UTMB je limit 200 pretekárov. Pretekov sa dá zúčastniť iba v 2, alebo 3 clennom tíme, kvôli bezpečnosti. Ako sa vyberajú pretekári? Losovaním, nazbieranými bodmi? Nie...  Každý účastník tímu vyplňa viacstranový formulár. A neoplatí sa klamať. Rozoberajú sa skúsenosti s technickým terénom, vysokou nadmorskou výskou, extremnými zmenami počasia ( tento rok štart neodlozili aj napriek 40 mm zrážok na starte a hustým snežením prvých 48 hodín na horách)

Pýtajú sa vás či sa viete navigovať vo dne, v noci, hmle, či viete pracovať s kompasom, či sa viete pohybovať po ľadovci, alebo či sa viete s ľahkosťou pohybovať po sutiach a skalnatých hrebenoch. 

Na 303 kilometrov jeprevýsenie 28000 výskových metrov a pretekári sa pohybujú väčsinu času medzi 2000-3000nadmorskou výškou. 

Trať vedie niekoľkokrát cez ladovec, feraty a tzv.čierne úseky. Exponované skalnate hrebene, lezecké obtiažnosti 1-3. Väčsina trasy PTL UTMB vedie off trail, mimo turistických chodníkov, kde často jediná možnosť je stanoviť si azimut a hladať najbezpečnejsie riesenie. 

Aj preto povinná výbava obsahuje nasledovné veci:

Kontrolný zoznam povinnej výbavy

• Minimálne 2 litre vody
• Zásoba energetických potravín
• 2 funkčné čelovky s dostatočným množstvom náhradných batérií na celý týždeň
• Izotermická fólia (minimálne 140x210 cm)
• Píšťalka
• Mobilný telefón s možnosťou medzinárodného roamingu (bez maskovaného čísla)
• Nabíjačka (solárna, prenosná, dobíjateľná...)
• tričko z priedušnej látky (na prezlečenie)
• 2 tričká s dlhým rukávom pod priedušné prádlo
• 1 bunda a nohavice, ktoré sú priedušné a 100% nepremokavé
• Nepremokavá pláštenka
• 1 pár dlhých športových nohavíc alebo legín
• 1 pár slnečných okuliarov
• 1 pár nepremokavých rukavíc
• 1 klobúk
• 1 svietiaca tyčinka/svetelná tyč aktivovaná ohnutím (dodá organizácia)
• 1 viacúčelový hrnček, misku a príbor na jedlo na občerstvovacích staniciach
• Kompas a výškomer
• Nôž
• Mačky s minimálne 1cm hrotmi (napr. XTR od Yaktrax® / Chainsen Light od Snowline)
• Prilba
• Postroj
• Ferratový sedák (2 popruhy s tlmičom + 2 karabíny s blokovacím systémom)
• Osobný hodvábny vak (povinný na spanie v úkryte)

Zoznam povinnej výbavy pre každý tím

• 1 ručná turistická GPS, do ktorej sú stiahnuté všetky trasy dodané organizáciou. Tento prístroj musí byť schopný prijať aspoň 20 stôp po najmenej 5000 bodoch. Upozornenie: Chytrý telefón a hodinky s GPS nenahrádzajú ručnú turistickú GPS.
• Roadbook a mapy trás dodané organizáciou
• Núdzový prístrešok 100% odolný proti dažďu a vetru a dostatočne veľký, aby v prípade núdze alebo veľmi zlého počasia poskytol prístrešie všetkým členom tímu.
• Sviečka a zapaľovač (pre zahriatie prístrešku v prípade zranenia a/alebo rizika podchladenia).
• Lekárnička umožňujúca ošetrenie drobných poranení a drobných infekcií
• Hotovosť (eurá a švajčiarske franky), útulky (chaty) väčšinou neprijímajú platobné karty.

Štatistiky zľahka... ked prejde tím schvalovacou komisou môže štartovať. Aj tak však v priemere 50-60% tímov preteky nedokončí.

Za 20 ročnú historiu pretekov zo slovenska PTL UTMB dokončil jeden mužsky slovenský tím a teraz ja, ako prvá Slovenka spolu s mojimi  talianskymi parťakmi

Možno viete, možno nie, že na PTL som bola v tíme aj minulý rok. Na 6.den, 35 kilometrov pred cielom som miesto šťastného dobehu zažila stav, s ktorým som nebola schopna pokračovať a z vrchola Mont Buet ma do Chamonix priviezla helikoptera. Nerada o tom rozprávam. Žial zrejme moja hlava bola silnejsia ako telo a po 11.zvracaní už vo mne neostala sila ani dokráčať. V ten rok na trati zomrel Brazilsky pretekár a takisto zakladateľ PTL Jean Claude Marmier.  To je PTL. Prenádherne drsný pretek.

Absolvovala som niekoľko multiday ultra pretekov. Bud ako pretekár alebo v ramci suportu. Bezne bývajú občerstvovacie stanice každých 15-20 kilometrov, čo aj tak v horách môže znamenať 6 hodín. Na 300 kilometrových pretekoch PTL  sú 2, alebo 3. Okrem toho ponúkajú pomoc ešte horské refuges...

Už ked som citila vzlietanie vrtulnika a slzy sa mi liali prudom po tvári, vedela som že som nasla niečo výnimočné. Neviem to úplne opísať. Na PTL sa dokonca ani nevyhlasuje poradie. Tí čo prežijú idu na podium všetci. Spolu s organizatormi, dobrovolníkmi, horskými vodcami....

Už  s infúziou v ruke som vedela že PTL chcem dokončitt. Chcem stáť na zaverečnom ceremoniali so všetkými . chcem a budem. Viem to!!!!

Ale s kým? Moja túžba už však niekde lietala vo vesmire a ja som na 360 WAA chalenge, viacdových bezeckých pretekoch na gran Canaria stretla na trati talianskeho pretekára Vittoria. Isli sme spolu noc a den a prisli spolu do ciela. A dohodli sa že pojdeme ako tím na PTL. Spoločne výjazdy na hory, v zime aj v lete,  Eiger Ultra, 250 km preteky absolvované v tíme.... Rok prešiel a my sme sa stretli v Chamonix. 
 
Mám rada Chamonix . je to mesto so špecialnou atmosférou.  Je veľa miest s horami okolo. Áno, Mont Blanc je výnimočný. Ale Chamonix je pre mna miesto kde sa cítim rovnoprávne aj ked prespávam v aute a vyjedám konzervy tuniaka. Žije láskou k horám. Teraz sme tu však s dôlezitou misou. V pondelok o 8 ráno vyštartujem v zmiešanom tíme s mojimi dvoma talianskymi partnermi Vittoriom a Giancarlom preteky PTL. 300 kilometrov s 28000 výskovými metrami okolo Mont Blanc cez francúzko, taliansko a švajciarsko.  Mám trochu obavy z Giancarla. Vittoria poznám. Máme približne rovnaké tempo. Giancarlo je tréninový partner Luca Pappi. Momentálne elita v multi day races, častý víťaz takýchto extremne dlhých pretkov. Bojím sa, že ma uštve...

Nedela je krásny slnečný den a my si uzívame výhlady. Čaká nás prezentácia a brifing.  Ten je dôležitý. S horskými vodcami ktorý tvorili trasu, prejdeme „čierne úseky“ a možné nástrahy na trati. Takisto dostaneme instrukcie k satelitnému telefonu, ktorý dostane každý tím  od organizatora. V horách kde sa nachadzame nie je signál na väčsine miest. ..

Nechce sa mi veriť predpovedi. Na start v pondelok hlasia 42 mm zrážok. A od 2000 metrov snehové. Na druhej strane sme na horách... ale žeby az taká zmena? To nie je možné. Na brifingu predpoved potvrdzujú. Namiesto bežeckej sukničky chystám na start ponco, nepremokavé nohavice a rukavice. 
 
V noci ma budú buchot dazda a vetra do okien. Tak sa predpoved splnila. Na start máme príst o hodinu vopred. Odovzdat drop bag – tašku kde si môžeme zbaliť svoje veci. Bude nás čakat v troch life base na trati. Mám tam prichystané náhradné oblečenie, tyčinky, jedlo...
Takisto dostaneme satelitný telefon, ktorý jeden z členov tímu musí nosit navrchu batohu. 

Leje. Neprší, ale leje. Kým prídeme na štart budeme premoknutí. Prosíme náš tím Moniku, Adku a Stefana ,aby nám pomohli s taškami. Sú hned tu. Nič nie je problem...

Štart pretekov je na námestí na pešej zóne v Chamonix. Nie je tu veľa miest kde sa dá skryť pred lejakom a ak aj, sú už obsadené. 

Zvláštna zberba. Vyzeráme ako bezci, ale máme veľké 20-30 litrové batohy. Na nich navešané prilby, núdzové svetlá, satelitné telefóny... navrchu pončá. Blíži sa 8 hodina. Volajú nás pod oblúk. Organizátori sa nám prihovárajú. Stále leje a vieme že ked vystúpame trochu vyššie dážd sa zmení na sneh. Prihovára sa k nám Marta Poretti. „ vy viete prečo tu ste“....

Áno na to aby sme štartovali s vidinou silných zrážok, vetra a snehu najbližsích 48 hodín musíme vedieť prečo tu sme...

Vyrážame.... čaká nás permanentné stúpanie z 1000 do 2500 nadmorskej výšky. Ako vždy pretekári sú nabudení, aj keď vieme že nás čaká 6-7 dní behania v ťazkých podmienkach. Adrenalín...

Stúpame prudko, zatiaľ vo vláčiku. Terén je blatový, smýka sa. Odrazu vidím periférne ako sa pri mne skotúľa jeden pretekár dole žlabom. Zdá sa mi ze vo vzduchu poletuje sneh. Nezdá. Poletuje. Dostávame sa nad 2000 a už iba snezí.

Počujem Giancarla ako hovorí : Merry Chrismas. Mrznu mi ruky ale vidim že moji partáci neplanujú stáť. Neodvážim sa niečo povedať. Ked už sme po člneky v snehu, poviem že sa potrebujem zatepliť. Stihnem si dať akurát kuklu a rukavice. Telo sa zatiaľ dokáže zahriať. Smýka sa už veľmi. Pod novou vrstvou snehu je stále ešte stále hustá,zelená tráva.. ked sa pozriem čo je podo mnou začínam sa báť. Ale niet čas na nič. Kto mi tu pomôže. A ked zastanem začne ma triasť zima. Som premočená z dazda a prepotená, sme na hrebeni kde sneží, mrzne a fúka.

Ked sa pozrem pod seba je mi jasné, že raz ked hore sadnem na zadok, zastavím sa az dole po stovkách metroch voľného pádu.  Hovorim že si chcem dať mačky ale reakcie sa nedočkám. Znova sa smyknem smerom do žľabu a teraz už chytám paniku. CHCEM SI NASADIŤ MAčKY!!!!!! Moja požiadavka je prijatá, ale nedá sa. Stále sa nachadzame na úzkom exponovanom hrebeni, pretekárov je okolo dosť a nie je kde sa postaviť.  Nakoniec si vydupem v snehu kúsok miesta a nasadzujem mačky. Ufffffffff. Toto už bolo aj pre mna trochu ponad hranicu.  Ja nechcem riskovať život...ostatní pretekári okolo mna začínajú hromadne nasadzovať mačky.

Trasa pokračuje po skalách. S mačkami sa cítim lepšie, ale musím stále dávať pozor. Za chrbtom počujem výkrik. Obzriem sa a vidím pretekára ako sa kotúla po balvanoch a koncí zakliesnený s ruksakom na chrbte v štrbine. Radšej trošku spomalujeme a zvažujeme kazdý krok. Prichadzame na vrchol k ladovcu Glacier de Blaitiere. Pomedzi sneženie vidím ľadovec. Je nádherný. Tyrkisovo biely. Ako drahokam.

Čaká nás klesanie.  Dlhé ako väčšina stúpaní a klesaní na trase PTL . najdlšie má vyše 2500 výskových metrov na jeden zbeh.  Tentokrát z 2600 do 1000 do dedinky Les Houches. Tu by mala byť fontána kde doplnime vodu. A musím už niečo zjest. Prešlo 6 hodín a v hustom snežení som takmer úplne zabudla doplnať energiu. Máme za sebou 26 kilometrov. Sme dole a tu iba prší. Predýchavam uplynulý intenzívny zažítok. Fontána nefunguje. Vbehnem do jedinej kaviarne a naberám vodu. Stúpame znova hore. A ja dúfam že ten sneh bol iba zlý sen.

Máme pred sebou znova stúpanie na asi 6 kilometroch najprv do 2000 n.v. a potom na horu Mont Joly 2524 a vrch Aquille Croche 2487. A ja vidím že sen to nebol. Začínam sa učiť za pochodu. Do bočných vrecák si strčím rukavice a bufky. Do ľadvinky si dávam mačky. Všetko musí byť poruke.

Den pred štartom sme rozmýšlali kedy budeme prvýkrát spať. Či prvú noc pobezíme bez spánku alebo či si doprajeme aspon pol hodinu. V týchto podmienkach už vôbec neváhame. Na 66.kilometri  s kumulatívnym prevýšením 5471 máme refuge la Gittaz. Malá horská chata v 1660 n.v. praská vo švíkoch. Potrebujeme sa ako tak dať dokopy po prvom dni lejaku alebo snehu. V strede je malá piecka a všetky miesta na sušenie už obsadené. Hladám male skulinky, kde by som vedela zavesit aspon nachvilu svoje premočené veci. Zjeme teplé jedlo. A radi by sme sa aspon na 30 minút uložili. Nad „jedálnou“ je povala kde sa dá byť iba skrčený a miesto na spanie asi pre 15 ľudí.  Ukladáme sa jeden vedla druhého aby zostalo čím viac miesta. Ako sardinky Pre giancarla už nezostalo. Spí pri stole posediačky. 
 
O 5 ráno s čelovkami vyrážame. Dni sú už krašie. Čelovku potrebujeme od 8 večer do 7 rána. Bojím sa snehu. Viem že ideme hore a terén bude exponovaný na vrchole s feratou. Sneží a v nizsích polohách je hustá hmla. Naviguje sa nám ťazzko. Neustále musíme kontrolovať všetci traja či sme správne.  Svetlá vyhliadka je ďalšia Refuge na ceste.  Začíname stúpať hore. Pomaly si zvykam ako ukladať nohy. Nasnežilo vyše 20 centrimetrov snehu. Ten však nie je stabilný a pod ním je ešte čerstvá tráva.  Vystúpame az na vrchol Rocher du Vent 2360. Tesne pred ním nám zvoní satelitný telefon . máme povinnosť správu prečítat hned a odpovedať. Na prechod cez vrchol s feratou sú mačky povinné. Odpovedáme že rozumieme a zstavujeme. Prichadza francúzky zmiešaný tím a pýta sa na informáciu. Pretekárka sa pýta či je to naozaj povinné. A zevraj ak si je vedomá že riskuje svoj život a ide do toho, či nemusí.... nechápem. Ja som za mačky vdačná. Dokonca si ich nechavame aj pri dalšom klesaní kde je blato a smýka sa.

 

Viem že od stredy majú prestať zrážky. Dovtedy to proste iba musíme vydržať. A ako hovorí Rastík nezrakviť sa. Neviem však odhadnúť ako bude telo fungovať. Sme druhý den na trati. Všetko teple oblečenie ktoré sme mali na sebe v povinnej výbave som navliekla na seba. Všetko je mokré. Zistila som však že ked sa hýbem, aj v mokrom oblečení dokážem udrzať teplo. Idealne by bolo nezastavovať.  Dostavame informácie že postupne začínajú prvé tímy vzdávať. Nečudujem sa, ale táto informácia ma o to viac burcuje neľutovať sa. Nikto nám netvrdil že to bude ľahké. Ked som sa rozprávala s talianskym horským vodcom, ktorý stále tvrdil, že nič nebude zložité, aj keď bolo, povedal mi: Soňa ak by sme povedali že je to ťažké, ako by sme nazbierali 200 pretekárov?

Veľmi sa teším na prvý life v Petit St. Bernard. Konečne uvidím mojich priateľov. Vittoriio a Giancarlo sú super parťáci. Sme veľmi dobre zladení a pomáhame si. Cítim že nenápadne tlačia náš tím aj na výkon. Ale..... keď je ťazký terén a únava, nikomu sa nechce rozprávať po anglicky. Snažím sa aspon čo to zachytiť z ich talianskej konverzácie.

Pri poslednom nasadzovaní mačiek vidím, že jedna je takmer roztrhnutá. Chytá ma panika. Bez mačiek to nedám! Navyše je to povinná výbava. Nebudem môcť pokračovať. Skúšam telefonovať dievčatám, či by mi mohli priniesť na life base ich alebo kúpiť. Smola. Signál tu na väčšine úsekoch nie je. Aj preto musíme mať satelitný telefon. Na 106 kilometri s kumulovaným prevýšením 8607 metrov máme ešte jednu refuge. Prvé musím riešit mačky. Potom všetko ostatné. Ideme do noci a snehu je stále veľa. Vyťahujem moj emergency balíček. Sú tu zicherky, rôzne gumicky, duck tape... vyťahujem dlhu gumu do gatí a mačky zošívam ako viem. Držia. Medzitým sa doručí správa. Dievčatá sľubujú že na life base mi prinesu náhradné mačky.

Odnášam si novú skúsenosť z hôr. Kedykoľvek pojdem do väčších hôr, hoci aj v júli alebo auguste, zbalím si aspon ľahké mačky. A ked pôjdem v zime, pribalím pre partiu aspon jedny náhradné. Je to jediný bezpečný spôsob ako sa dostať dole. 

Vyrazame znova do tmy. Druhú noc nám už organizátor aktivuje únikovú cestu. Prebieha to takto: 

V navigácii mám originál trasu. Potom 12 únikových ciest s názvami od R1 po R12. Takisto sme dostali niekoľko bodov W, s číselným označením a presnými súradnicami. Sú na trase originálnej trate. Aktivovaná úniková cesta sa začína vždy v takomto bode W. Nie je to úplne ľahké pochopiť a vykonať. Na konci sa dozvedáme že veľa tímov blúdilo a museli sa aj 2 hodiny vracať na trať. Dva tímy dokonca diskvalifikovali za neuposluchnutie....

Takže ked nám zapípa satelitný telefon. Prečítame pokyn ktorá uniková cesta sa aktivuje. Jeden z nás si nechá v navigácii originál trasu a druhý si dá bod od ktorého začina únikova trasa . a spoločne sa snazíme to urobiť správne. 

Je druhá noc a my pocitujeme únavu. Na prvý life base prichádzame za tmy. Máme za sebou 133 kilometrov a 10674 výskobých metrov. Dohadujeme sa na 2,5 hodinovej pauze. Sme na trati 45 hodín a podmienky boli ťazké.  Snažím sa urobiť servis čím rýchlejsie, aby som mohla spať čím viac. Vidím ako sa na mna Monika pozera ustarosteným výrazom. Neskor po pretekoch mi hovorí že som vyzerala zle, vyčerpane a vydesene.  Áno tak som sa citila... 

Vybalím batoh. Vyhodiť smeti, prázdne flaše doplniť... doplnam si tyčinky a jedlo z mojho drop bag kde som si všetko pripravila pred pretekmi. Dávam nabíjať hodinky, telefon a čelovku.  Oblečenie vešam kde sa dá nech aspon trochu preschne. Prvýkrát idem meniť ponožky. Ten pohľad ma nepotešil. Na obidvoch chodidlách sa mi urobili dve hlboké ryhy. A veľmi ma už štípu. Čo budem robiť? Umyjem mydlom, necham presušit. Vidím že  v rohu je zdravotník. Skúsim ju poprosiť o pomoc. Najprv však rýchlo jesť a spať. Dobrovolníci sú tu nekompromisný. Do priestoru kde sú tašky a kde sa spí nikto s nami nemôže ísť.  Spanie je az o dve poschodia nizšie. Nie....to bude trvať dlho. Tak teda, všetko si nachystám, najem sa, umyjem nohy a rýchlo spať. V prízemí je niekoľko dverí. Prvé dvojo zamknuté. Tretie miestnosť s poschodovými posteľami celá plná s chrápajúcimi mrtvolami. Dalšie dvere zamknuté. Prejdem cez chodbu, skúsim ešte tieto. Miestnoť plná postelí a prázdna a vonava s obliečkami. Neviem či toto je pre pretekárov. Ale radsej sa nepýtam. Rýchlo vklznem do postele. Mám hodinu aj 15 minút na spánok.  Zaspávam hned

Budím sa pred budíkom. Rýchlo hore. Podla dohody mám byť o 15 minút vonku pripravená na odchod. Vittorio už stojí oblečený a hotovy. Uf. Ponáhlam sa a presne včas som vonku. Objímem sa s Monikou, Adkou a Pištom. Vyražame ešte s čelovkami a veríme že príde predpovedané zlepšenie počasia. 

Za tmy nás čaká najprv mierne stúpanie na sedlo passage de la Louie Blanche.  Potom dlhé klesanie a znova výstup teraz už technický hore. Na trati je zvláštna zachádzka na ktorú nás upozornovali na brífingu. Prejdeme okolo kamenného monumentu zakladateľa PTL Jean-Claude Marmiera pod sedlom Col de Motseti.  Minulý rok zahynul pri trasovaní tohtoročnej PTL priamo na tomto mieste....

Dnes je nám trochu veselšie. Sneh na horách zostal. Ale husté snezenie už prestalo. Občas prejde krátka zrazka a občas musime znova nasadzovať mačky. Či už na sneh alebo na tobogánove blato. Aj Giancarlove mačky už dožívajú. 

Na dnešnom úseku budeme mať znova horskú refuges. Je to príjemné mať nejaký bod kde vieme že sa pri zastavení nebudeme triasť od zimy. Zároven však sa snazíme po jedle vyraziť hned späť na trať. Podmienky so snehom postup všetkých pretekárov vyrazne spomalili a dozvedáme sa ze niektorí už nestihli časové limity. Bola som presvedcená že budú časové limity zmiernovať, ale nestalo sa...

Priznám sa niektoré úseky si az tak nepamätám . kvôli exponovanému terénu sa fotiť nedalo.  Pamätám si ze sme mali problem s navigáciou. Trasa viedla viacerými brodmi a bola obrovská hmla. Neustále sme sa zasekli pri nejakom skalnatom brale alebo rozvodnenom potoku. Z garmin zaznamu vidím že sme vystúpali na Refuge deffeyes v 2490  a náshedne sa pohybovali okolo horských jazier od 2400 po 2600n.v.  horské sedlo Passo Alto sa nachadza vo výske 2860 nad morom. Ale či to bol sen, alebo skutočnosť, neviem...telo bolo v svojom režime. Prežiť.  A v noci sa mi stala zvláštna vec. Únava na mna prisla relativne skoro. Väčsinou druhá noc bez spánku je ešte zvládnuteľná. Na hrebeni s 20 centimetrovou vrstvou nového snehu som uvidela Marylin Monroe. Krásna, usmiata, v plavkach a lodičkách sedela s prekríženými nohami. Aj ja som kedysi bola pekná fitneska. Tej cesty som sa vzdala a teraz som na úplne inej, aj ked je to tiež cesta posúvania vlastných limitov...

Z týchto výsok nás čaká dlhé a bolestivé klesanie do druhého life base v Morgex az do 923 n.v. vo Valle d Aosta.
Tu máme za sebou 175 kilometrov, 13166 výškových metrov a 65 hodín preteku.  Prichádzame o 1 ráno a dozvedáme sa že 29 tímov je už mimo preteku. My sme sa postupne prebojovali z 30 miesta zo 112 tímov na 15. To mi s radosťou píše môj tím. Som šťastná, že aj ked nie na trati, sú ludia ktorí to intenzívne a úprimne prezívajú so mnou. Milujem pretekanie, šport a dobrodružstvo. Ale ked sa o to nemôžem podeliť s blízkou osobou, akú to má hodnotu?

Po nekonečnom zbehu prichádzame do druhého Life base v Morgex. Čaaká nás Monika, Adka a Stefan. Občerstvovačka je na zvlastnom mieste. Kaplnka.  Pravidlá sú prísne. Suport s nami nemôže takmer nikam. Prvé si beriem moju tašku a potrebujem si prichystať všetko na další den az dva na trase. Čaká nás dlhý a ťazký úsek a okrem horských refuge pomoc nedostaneme. Najprv si musím všetko porobiť aby som vedela koľko času mi zostane na spánok a jedlo. Takze: vymeniť baterky v čelovkách, dať nabíjať hodinky a telefon, vyhodiť všetky smeti a doplniť nové tyčinky, jedlo, vodu do flasiek. A lepeňáky. Na kazdom z troch life base nám moji blízky nachustali bagety so šunkou a syrom. A veľkým kusom lásky. Ako to chutí, ked sme stratení uprostred obrovských hôr. Ďakujem! 

Vyzerá že už si aj budem môcť zobrať kraťasy!!! Všetko zabalim do batohu a idem sa najesť. Prosím Adku o masáž hypervoltom a aby sme nestracali čas, lahnem si a počas toho jem. Potom rýchlo spať. Počas masaáže nás sleduje dalsí taliansky tím. Jeden z nich má problém s kolenom. Pýta sa dievčat či si môže strojček požičať. Adka ho schytí zo slovanskou spontánnosťou a už leží na karimatke s profi starostlivosťou. Brčkavý, opálený talian vstáva s úsmevom od ucha k uchu. PTL je iné.... prajeme si.

Ja sa presuvam 300 metrov do telocvične. Kým sa vycikám niekto mi zoberie deku. Prikryjem sa bundou a rýchlo si líham. Mam okolo 80 minút. Spím....
Vstávam pred budíkom. Cítim sa akoby by som celú noc pil a chvílu rozmyslam kde som. Som spomalená, ale musím sa chystať rýchlo lebo čas odchodu sa blíži. Pri dverách ma už čaká moja Monika. Je to také príjemne že sú tu. Cítim sa....neviem to vysvetliť. ..

Rýchlo ešte niečo hodím do úst, zapijem a vyrážame na kraj mesta von... a teraz to zas bude nekonečne dlho hore. Z nadmorskej výšky 923 sa musíme dostať do 2819. Je to roztiahnté stúpanie, niekedy prudké, niekedy pozvolné. Prvé dve hodiny stúpania sú najväčšie trápenie. Sme v pásme lesa a malými serpentínami sa točíme smerom hore. Navigácia nám ukazuje ze sme mimo trasy, akoby sme ju kopírovali ale nie presne. Ked sa však pozrieme kde by sme mali byť, vidíme iba skalný zráz. A tak neustále kontrolujeme a drzíme sa smeru. Azimut.   Konečne začína presvitať nočná obloha. Mesiac je takmer v splne a je jasno. Jeden po druhom sa striedame na dlhšiu „ toilet“ . tak sme si to nazvali. Postupne, s hodinami stravenými spolu sme si bližší zabrany sa stracajú. Odchadzajú z nás všelijaké zvuky, nehráme sa na nič. Vittorio hlási 5 minútovku. Má krízu a nie je tu sneh. Tak si lahnem na zem na 5 minút aj ja. Treba využiť. Pokračujeme hore po podozrivo peknej cestičke. To sa na ptl nestáva. A už mi hodinky hlasia chybu. Ale ved tu nie je žiadna odbočka. Skúšame to dole, doprava, nič nesedí. Podla navigácie máme zabočit priamo pomedzi kríky a stromy napravo. Tak teda dobre, zabáčame... zachviľu zas prudko doľava na trávnaté kopce. A potom prudko hore, štvornožky s pomocou trsov tráv az na hrebeň . sme hore... uff. Toto bola skúška navigačných schopností. Dalej pokračujeme po skalnatom hrebeni. Začína piecť slnko. Ani sa mi nechce veriť že den dozadu som prisla k omrzline na prste.  Teraz však nie je čas sa vyzliekať a tak čakam az kým niekto iný z tímu zastane. Som tu jedna žena s dvoma mužmi. Nechcem mať pocit že som na obtiaz.  Dlho klesáme az do 1632 n.v.  

Občas nasa trasa prudko zabočí dolava alebodoprava a prejde po hrebeni dlhej moreny do druhej doliny. Vyzerá že do večera môžem mačky odložiť do batohu!

Na tento typ trati si pamätám z minulého roku. Traverzujeme hreben ktorý je z veľkých balvanov ako v nizkych tatrach. Ale tie sú do výšky prerastené kríkmi s pichliačmi. Ťazko odhadnúť čo sa má človek pod nohami...členky dostanú poriadnu skúšku ako sú pevné.

Zbiehame do osady Saint Rhemy en Bosses ktorá sa nachadza na 201. Km trate s kumulatívným prevýšením 15716 metrov.  Je už poriadne teplo. Aká zmena. Minula sa voda a viem že az tesne pred osadou bude pramen. Vydržať, nemyslieť na to...

Organizátor sa znova hlási. Ďalšia alternatívna trasa. Sneh na hrebeňoch je nestabilný a pohyb po ňom nebezpečný. Pre nás to znamená kilometre navyše. Ale bezpečnejsie. Preštudujeme  kde máme aktivovať „novú“ trasu a vydávame sa na dalšie dlhé stppanie z 1516 n.v. postupne do 2464 n.v. aj napriek traverzu, je nám znova pripomenuté že sme na ptl . do sedla stúpame kolmo strmým žľabom.  Vdiaľke vidím pred nami dva tímy.  Stretnutia s dalšími tímamy sú stále zriedkavejšie. Počet tímov v hre stále klesá. Dnes v noci nebudeme mať na trase life base. Jediná možnosť kde si pospať a oddýchnut je horská refuge Cabane du Plan de Jeu ktorá sa nachádza na 226. Kilometri

Predtým musíme prejsť na priesmyk Col du Grand Saint Bernard v 2400 n.v. ktorý sa nachádza na hlavnej ceste z aosty. Prichádzame tam akurát pri zotmení a začínajúcom dazdi. Dúfame že v tomto cestnom sedle bude aspoň niečo otvorené. ˇčaká nás ťažký, exponovaný úsek kde máme povinné mačky. Potrebujeme si doplniť vodu a ak by bola káva....

Jedna restaurácia je otvorená. A beznádejne plná. Stojíme nešťastný pri vchode a nechceme odísť. V kúte sedí kameraman PTL, malý, tmavý Francúz. Uvolní nám stôl. Dáme si kávu, vytiahneme čelovky a teplé oblečenie a ponáhlame sa dalej. Nechápem prečo nás vitorio tak nahána. Je tma a ja nevidím čo je okolo mna . a možno je to niekedy aj lepšie. Vittorio pozná tento úsek . aj za svetla je technicky náročný, strmý a trafiť cestu nie je jednoduché. Skaly sú pokryté snehom. Nasadzujeme mačky.  Ja už sa nebojím. Asi som už vyminula svoju dávku strachu. Myslím iba na chatu kde si oddýchneme a najeme sa. Tam chcem byť. Na hrebeni sme maximálne koncentrovaní a držíme sa spolu. akonáhle prejdeme hreben a klesáme, ohlási sa potreba spánku. A silná. Ešte musime sklesať dole a následne mierne vystúpať na refuge. Pred nami je elektický ohradník. Vittorio ho chce obchádzať kvôli pastierskym psom, giancarlo a ja v žiadnom prípade. Ani meter navyše. Pri preliezaní giancarlo zakopne a na mna padá stlpik elektrického ohradníka. Tak toto bol poriadny budíček. 

Na chatu stúpame intenzívne. Nerozpravame. Vidíme svetlá. Prichádza správa zo satelitného telefénu. Pre padnuté lavíny sa bude znova meniť trasa. Az v dvoch úsekoch. Uf . lavíny. V auguste. Najprv však jesť a spať. Refuge je maličká, všetko robíme poticu aby sme nezobudili ostatných . zmeny v trase budeme riešit ked vstaneme. Znova na povalu a znova ako sardinky. Nahlasujeme kedy chceme vstať. A zaspávame... Budím sa skôr. Schádzam dole. Giancarlo je už tu, vittorio prichádza zachvílu. Na papierových mapach nám ukazujú zmeny. Najprv dlhý traverz a zostup dole. Následne výstup az na vrchol 2642 m.n.m.

Traverz je monotonny. Počasie sa už celkom ustálilo. Po sklesaní dole aktivujeme R8, alternatívnu trasu kvôli spadnutej lavíne. Brieždi sa. V dialke v stene vidíme svelá čeloviek. Ani sa mi nechce veriť že tadial vedie trasa. Ked sa do tohto bodu dostaneme chápem. Ferata. Na jej vrchole je znova ľadové, vlastne snehové královstvo.  A my stúpame dalej hore. Dlho po zasnezenej moréne. V diaľke sa odráža oplechovaná refugeCabane du Velan.232 kilometer a 18966 kumulatívneho prevýsenia.   Všade okolo je bielo. Ako na Vianoce. Vyšlapané schody do snehu...tešíme sa na jedlo a chvílu oddychu. Vnútri sedí obviazaný pretekár. Má dolámanú ruku a čaká na vrtulnik. Dnes, dva týždne po pretekoch sa dozvedám, že je ešte stále v nemocnici. Objednáme si jedlo, ktoré bude najrýchlejsie. Polenta. Ako chutí. Ale, rýchlo dole.prichádza vrtulník . a mne sa vynárajú spomienky... Začína sa už snaha nielen o dokončenie ale aj o dobrý výsledok. Celý kopec je pod snehoma tak nasadzujeme znova mačky. Idme spolu s katalánskym tímo,ktorý je na 1.mieste v mix tímoch. Sú zlatí. A hrdí . Katalánci. Dvaja muži a žena. Ona má stašný kašel. Registrujem to celé preteky. Ona to očividne nerieši.  Ani nikto z organizátorov. Škoda že si dobre nerozumieme. Rada by som sa trochu porozprávala. Aká je silná. V takejto indispozícii také preteky...

Dnes bude teplo. Horúco. Je ráno a už teraz pečie slnko.  Bude to znova iný boj. Večer nás čaká tretí a zaroven prosledný life base. Orsieres. Nachádza sa na 265 kilometri s kumulatívným prevýšením 21393 metrov.  A znova to bolestivé a dlhé klesanie. Z nadmorskej výšku 2300 so 887 najnižšieho bodu pretekov. Po rozpálenom svahu. Začína ma bolieť v ľavom lýtku. Akoby ma niečo zahryzlo. Uvedomujem si, že to bude nejaká mikrotrauma. Mám signál. Píšem Monike. Či budú čakať. Viem že áno, ale chcem to počuť. Píšem: monika už mi je dosť zle, prosím bud pri mne celý čas nablízku. Bude. Rozhodla som sa, že prvýkrat obetujem drahocenný čas na sprchu. Prichádzame do dediny. K tretiemu a poslednému life base. Adka, Stefan a Monika sú tu. S prichystanými sendvičmi a coca colou. Oznamujú nám, že dovnútra ich organizatori nepustili. Znova striktné pravidlá. Ale ja potrebujem moniku. Nech je pri mne. Pýtam sa, či môžem byť s nimi. Môžem. Ale vonku. Na námesti, na chodníku, kdekoľvek... som sklamaná. Musím sa vyzuť pred vchodom, tasku si vybaliť iba v jednej miestnosti, jesť o poschodie vyššie a sprcha....nie je. Realita PTL. Horko ťazko odtiahnem drop bag, dávam si nabíjať elektroniku a idem sa aspon umyť . a odrazu tu stojí Monika. Svojím nenásilným šarmom zlomila prísneho Francúza.pamätám si ho z minulého roku. Chcel nás diskvalifiovať. Mali sme rozostup väčší ako 30 metrov, kedze ja som si vedla life base umývala nohy v potoku.  Pomáha mi s organizáciou batohu a prejde mi bolestivú nohu hypervoltom. Chcem sa ísť ešte najest a dať si znova zalepiť nohy od zdravotníčky. Tam už je dlhočizný rad. Dohodli sme sa na poriadnom spánku, 2 hodiny. Žial tento life base nám nevyšiel ideálne. Prichádzame sem večer a vyrážať budeme na začiatku noci. A navyše čaká nás exponovaný technický priesmyk. Mačky máme znova povinné. Vittorio ho pozná. Hovorí mi, že je problém trafiť správnu cestu pomedzi skaly a nezasekať sa. Monika mi slubuje, že budú tu ked sa zobudíme. Potrebujem ešte objatie. Už začínam mať dosť. Asi aj telo, začínam opúchať. Spí sa vo veľkej telocviční. Vidíme že katalánsky tím vyráza bez spánku. To rozhodne o našom poradí. Nevadí. Chceme prísť. Živí. Tak to citime. 

Lahnem si na žinienku a cez oči nasadím bufku. Štuple do uší nepotrebujem. Spím hned. A ked sa zobudím znova nechápem čo sa deje. Bojím sa nasledovného úseku. Ked už vittorio povie že je to náročné tak sa začínam báť. 

O 22.00 vyrážame. Máme za sebou 265 kilometrov a 21939 výškových metrov. Sme na druhom mieste v mix tímoch a máme pred sebou „už len „ 46 kilometrov a 4234 výškových metrov. Čaká nás ako ináč stúpanie. Na 24 kilometroch 3387 prevýšenie.  Niektoré úseky v stúpaní sú veterné, v iných mi je teplo. Neviem ako mám byť oblečená. Moja termoregulácia už nefunguje. Zas ked sa oblečiem, bere ma na spánok. Hovorím chlapcom, že zrejme počas noci budem potrebovať krátky „nap“

Radšej sa vyzliekam. Vyzerá, že teraz krízujem najviac ja. Pokial sa zavesím na niektorého ešte sa to dá. Ak ich stratím, zaostávam. Už sa nečakáme. Každý bojuje sám so sebou. Chytá ma zúfalstvo. Ako mám nezaspávať? Už nefunguje nič. Ani kofeín, ani mentolky. Skaly mi vyzerajú ako horské chaty kde si môžem oddýchnuť. Prídem bližšie a nič. Okolo nás nie sú žiadne tímy. Sme tu sami. 

Viem že si so svojou krízou musím poradiť sama. Sme tím, ale nemôže jeden zaťazovať druhého. Giancarlo je vpredu, za ním vittorio a ja posledná snažím sa udrzať. Mám hrôzu z toho ako sa motám. A vidím že sa motáme všetci. A mám ešte väčšiu hrôzu. Ked prejdeme toto sedlo 2665 nadmorskej výške, potrebujem si nachvílu lahnúť.  Zistujem však, že je to utópia. Je zima a sneh a svah je prudký. Fúka. Nehrozí. Chlapci by potrebovali tiez ale nedá sa. Chytá ma zúfalstvo. Neustále sa predo mnou vynárajú dalšie a dalšie fatamorgánové chatky. Zachvílu prideme ku bodu kde sa napájame na dalšiu alternatívnu trasu kvôli bezpečnosti. Ale naše mozgy už nefungujú. Nakoniec traja s očami na hodinkách to dávame. Trochu dole a znova hore. 

Začínam sa opúšťať, že chcem spať. Volám Jančimu, že mám krízu. Na trase by mala byť malá refuge. Je už ráno a za ohybom kopca je vlajočka. A malá rodinná chatka. Otvorené dvere. A človek. Urobí nám kávu!!!!!! Kávu!!!!!! Kávu!!!!! Vytiahnem lepeňák od dievčat. A všetky krízy sú zažehnané. Ako je to možné? Ved máme realne strašný deficit. Stúpame skalnou stenou s reťazami a chichúňame že vittorio nechal za tri kávy tri eurá. Čo je na tom smiešne? Už asi cítime finiš. Sme znova hore a čaká nás dlhý traverz ku poslednej refuge na švajčiarsko francúzkej hranici. Tu už sú chodníčky pekne, viditeľné, da sa po nich aj bezať. Prečo to nebolo takto aj doteraz??? Viem. Nebola by som spokojná. 

Noha ma už riadne bolí. Pred refuge stojí dobrovnoľník . gratuluje nám. Ešte nie je k čomu. Stále máme 23 kilometrov do ciela. A za sebou 289 kilometrov. 24780 výškových metrov. Doprajeme si krátky oddych a ja sa pozriem na svoju nohu. Na okostnici mi navrela hrča ako vajce a je červená. Rozmýšlam či sa mám priznať chlapcom. Nakoniec sa priznám. Ale riešiť to nevieme aj tak. Dohodneme sa že do cieľa už pojdeme easy. Vtom giancarla napadne na akej pozícii sme a či je tretí tím v mixoch blízko alebo nie. Zavolam Jančimu. Tretí tím je 3 kilometre za nami. ale v podstate nevieme to presne. Tracker sa aktualizuje kazdých 15 minút. 

Je mi jasné, že nohu riešiť nebudem. Bežime. Giancarlo hovorí nech idem prvá aby sme tempo regulovali podla mojich bolestí. A začína sa boj. Zbeh väčšinou prudký, občas miernejsí. Zbiehame do dediny ale stále máme pred sebou vyše 15 kilometrov. Nekonečný zvlneny trail, hore, dole, rovno. 6 dní na nohách a stále bežať s tým obrovským hebedom  a prilbou na chrbte . občas sa obzriem či nás niekto nedoháňa.  Už by sme mali byť celkom blízko Chamonix a strácame trasu. Šipka nám ukazuje do húsťavy, kade určite nikto nesiel. Tak podme hocijako, ale podme už konečne do Chamonix. Strácame nervy. Nakoniec zbiehame lineárne s čiarou kade sme mali ísť. A rovina....kde je už konečne Chamonix? Prestavujem si čo urobím v cieli. Namočím nohy do fontány. Iba to. Nič iné mi netreba. Stretáme prvých ľudí a tí nám tlieskajú. Tieto uličky už poznám . sme tu. Ľudia nás povzbudzujú a tlieskajú. Organizátor nás pred koridorom zastavuje. Akurát dobieha prvá trojka hlavnej trasy UTMB a elitný bezci. Slubuje nám, že ak nás doženie tretí tím zastaví ho na rovnaký čas. Nakoniec naše obavy boli zbytočné a prisli az hodinu po nás. Vbiehame do koridoru. Je tu milion ľudí. Kríčia, ťapkajú nás, povzbudzujú. Strasne veľa ludí. Aká komunita. Aká atmosféra. Revem. Ešte nemôžem. Koridor má kilometer, neudýcham to. Cez zábrany preskočí stefan a bezí pred nami a točí náš dobeh. Počujem dievčatá ako kričia. Soňa! Soňa! Chytíme sa za ruky a vbiehame pod oblúk. Objímame sa....

Napísanie tohto reportu mi trvalo najdlhšie v historii mojich reportov. Najprv to bola extremna únava a potreba spať. Potom „ bielo „ v hlave. Pamätala som si iba pohyb dopredu. 

Prešli dva týždne a ja ešte stále nie som 100 percent. Dozvedám sa, že styria pretekári sú este stále v nemocnici. 
Prihlasovanie je v decembri...

Článok napísala: Sonia Kopčoková