Soňa Kopčoková – Slanění vodopádu Salto Angel
Jedného dňa mi cinkne správa: „Soni, ahoj tu je Lenka. Stretli sme sa na festivale Horizonty. Chcela by som ťa osloviť s jedným návrhom. Organizujem 5 člennú expedíciu do Venezuely. Ideme zlaniť najvyšší vodopád sveta Salto Angel. Nechcela by si sa pridať? Bolo by fajn ak by sme boli dve ženy. Štartujeme o 2 mesiace."
„Lenka ty blázniš? Jasne že chcem!!!! Akurát neviem zlaňovať a nemám na to peniaze...“
„Soni to mi stačí. Dôležite pre mňa je, že chceš.“
A tak sa veci dali do pohybu. Ako zohnať sumu na 3 týždňovú expedíciu vo Venezuele? A ako nacvičiť všetky potrebne veci a potencionálne problémy, aby som dokázala 3 dni visieť na stene a nezabiť sa? Veď aj keď sa chce, nie vždy sa dá. Ale obraz Salto Angel pred očami a nadšenie a húževnatosť Lenky mi vlievala neskutočnú silu.
Zháňanie pomoci a peňazí ma znova presvedčilo o tom, že ľudia sú dobrí a úprimne sa vedia tešiť z radosti druhých. Pre mňa nastal kolotoč. Týždeň pracovné povinnosti a piatok sadnúť na vlak smer východné Slovensko a trénovať v jaskyniach v Slovenskom Krase. Lenka bola dôsledná, neodpustila mi nič.
Čas sa krátil. Dávali sme dokopy výbavu, mali spoločnú generálku zlaňovania na hrade Beckov, zoznámila som sa s podobnými pripadmi, ako ja, riešili stravu a dopĺňanie energie počas troch dní na stene... Znova to bola pre mňa úplne nová situácia . Čakali nás teploty 35-40 stupňov a extrémna vlhkosť. Aktivita nás čakala celodenná, ale na nízkej intenzite. 3 noci a 3 dni na stene, deň plavby späť do civilizácie.
Okrem hlavného programu zlaňovania vodopádu sme vo Venezuele strávili 3 týždne a precestovali veľkú časť a mali rôzne aktivity od raftingu, behu, jazdy na koni a pod... O tom sa rozpíšem a hlavne podelím prostredníctvom fotiek v dlhšom reporte podľa oblasti kde sme strávili čas.
Cesta na hlavnú časť, zlaňovanie vodopádu, zahŕňala presun z hlavného mesta Caracas vnútroštátnym letom do Canaima, národného parku vo Venezuele, kde sú úžasné Stolové hory a prales.
Po prílete do Canaima sme sa ubytovali v jednoduchom kempe. Páčilo sa mi to, lebo som mohla viacej spoznať miestnych ľudí, ako žijú...Mali sme deň na prípravu a dohodnutie podmienok s pilotom helikoptéry. Práve toto bol spôsob akým sa dostaneme na vrchol Ayuan Tepui odtiaľ sme mali zlańovať.
Ďalšia možnosť bola cesta džungľou. Tato varianta by znamenala predierať sa džungľou s mačetou minimálne týždeň s celou výbavou a lanom a jedlom na takmer 2 týždne. V tomto som sa musela prispôsobiť skupine. Našťastie sme zvolili túto drahšiu ale rýchlejšiu variantu.
Prišla nedeľa večer a v pondelok ráno sa vyráža!!! Musíme si všetko dôkladne pripraviť. Nesmie nám nič dôležite chýbať ale každá záťaž navyše sa bude cítiť najmä v technických častiach steny. Balíme lano a potrebné veci na samotné zlanenie. Na spanie si berieme stany, keďže je možnosť vytrvalého dažďa počas celej noci . Každý svoj spacák a karimatku. Oblečenie nič navyše, maximálne vrstvy. Jedlo. Z tohto mám obavy. Budeme si pripravovať jedlo s varičom dvakrát denne. To nevydržím!!!! Ja potrebujem jesť často. A tak prihadzujem kopu tyčiniek. Edgara tento krát nebalím. Bude nedostatok vody. Voda je iba na vrchole hory a dúfame že v strede po 1,5 dni zlanovania.
V pondelok ráno vstávam 4:30. Odlet máme až o 9 ale predstava, že 4 dni nebudem môcť behať iba visieť na lane a pohybovať sa po miniatúrnych terasách je pre mňa desivá. Tak si ešte idem poslednýkrat zabehať. Napadá ma, že to zneje zle, poslednýkrat. Dokelu, toto môže mať oveľa hlbší význam. Pri behu si nazberám mangá, zapijem obľúbeným proteínom salted caramel a ideme na letisko.
Tam už nás čaka pilot helikoptéry. Nakladáme vodácke vaky a vyrážame. Letíme ponad hustú dzunglu, kde jedine spojenie so svetom je rieka Orinoko. Letíme okolo Stolových hôr. Je to svet v svete. Odrazu sa objaví on. Nie je pochýb o tom, že je to kráľ Salto Angel. Som dojatá a skrývam slzy. Musím myslieť na výkon ktorý nas čaká. Teraz začínam preciťovať ake štastie mám. Sedím v helikoptere s partiou úžasných ľudí a ideme zlaniť najvyšší vodopád svete. A nesníva sa mi...
Pilot nás vysadí na vrchole Ayuan Tepui. Vystupujeme. Vykladáme batožinu. Už nie je cesty späť. Pre istotu si dávame pohárik slivovice. Čaká nás asi pol hodiny cesty po vrchole hory. Cesta je... taká, ako som nikdy nevidela. Stolove hory sú ako ľadovec so serakmi. Treba zvažovať každý krok. Občas naťahujeme lano. Všade okolo sú mäsožravé rastliny. A oranžova voda. Prenášame batohy na hranu steny. Obzeráme si čo nás zajtra čaká. Ja sa vyberám spolu s Lenkou nanosiť vodu a chlapci zatial postavia stany. Je to síce blízko ale preliezanie skál a hľadanie cestičky zaberie čas. Hovorí sa že voda z Ayaun Tepui je liečivá. Sú tu minerály staré milióny rokov. Tak naberáme a potom si užívame kúpanie na vrchole Salto Angel len tak, bez všetkého.
Po obede sa spúšťa vietor a z horúčavy sa mení počasie na svieže. Chlapci nám stan postavili tesne na hranu a so smiechom hovoria že sa nemáme pomýliť a vysť von zo stanu druhou stranou. Čakalo by nás 1000 metrov volneho pádu.
Noc pred zlanovaním nespime. Vzrušenie? Nie. Spálili sme sa všetci. Na hore príjemne pofukovalo. Všetci už máme základ. Ale slnko je tu o kus silnejšie. A tak sa celú noc trasiem v zimnici a horím zároveň. Lenka rovnako... viem, viem, školácka chyba.
Becko ako vedúci výpravy rozhodol, že sa nebudeme naháňať a zlaňovanie si musíme užiť. Využívame krasne ranné slnko a robime perfektné fotky v pozadí s vodopádom. Becka napadne, že natiahneme lano cez previsnutú hranu a urobíme perfektné zábery. Už chápem čo znamená výraz “ani by sa krvi nedorezal“. Vnútorne som ešte absolútne nebola nastavená visieť na lane a v totálnom previse. Vedela som že so zlaňovaním začneme za par hodín a všetko poriadne pripravíme. Odmietam sa ísť fotiť. Peter komentuje moju tvár. „Hneď ti vačky pod očami nabehli.“ Ja to nechcem!!!! Nechcem riskovať navyše. Vlastne chcem ja toto celé robiť??? Nejde nejaká ďalšia helikoptéra? V tom momente by som oželela aj celé zlaňovanie. Sadam si na skalu a neviem čo so sebou. Rozmýšľam... Ak ma teraz zlomí psychika, ako chcem visieť tri dni na lane? Ako chcem spať na stene na pár centimeroch? Ako chcem visieť v priestore s kilometrom podo mnou?
Musím to prekonať. Lenka je láskavá, znova si všetko zopakujeme . Spúšťam sa dole cez hranu. Mam zakývať. Lana sa ani nechcem pustiť. Potom zakývam. A citim ze zo mňa opadá obrovský balvan. Je to preč. Mam za sebou 2 mesiace intenzívneho tréningu. Viem čo mám robiť. Som tu! Cítim sa akoby o 10 kíl ľahšia. Dám to!!!
Začíname zlaňovať. Posledné zlaňovanie na Salte bolo 6 rokov dozadu. Mame stručné poznámky o dĺžke zlanovacích úsekov ale nevieme v akom stave je istenie a štandy.
Prvý ide Peter. Čaká ho úsek 55 metrov dlhý cez oblú hranu do steny komína. Nasadzujeme kryt na lano. Sme piati, naložený s batohmi, lano pôjde cez hranu a pohybom by sme ho mohli odpíliť. Ďalsie nemáme.
Peter nám mizne za hranou. Všetci máme vysielačky, aby sme mohli komunikovať počas zlaňovania. Čakáme kedy sa nám ozve. Prichádza na prvý balkón a hlasi sa že všetko je v poriadku. Tak teda začiname. Pripínam si vodácky batoh karabínou o sedák a začínam zlaňovať. Nádych, výdych. Nahlas hovorim sama sebe čo akurát robím aby som neurobila chybu. Tu sa chyby nerobia. Alebo iba raz...
Aj keď ešte nie som uvoľnená pri prvom zlanení, obzerám si všetku tu krásu okolo... je to magické. Magické. Kedy to konečne vstrebem? Mam pocit, že stále si neuvedomujem čo sa to vlastne deje.
Prichádzam na prvú terasu v stene. Netuším ako to bude vyzerať a čo tam budem robit. Táto terasa je malá kamenná terasa v stene. Dá sa tu kračať, ale musíme byť neustale zaistený o skoby odsedákom alebo slučkou. Mam rešpekt a velmi sa mi nechce pohybovať hore dole. Čakáme na ďalsich členov. Jeden po druhom sa spúštame dole, zaistujeme sa a čakáme na ďalsieho člena posádky. Neustále si musíme pomahať, komunikovať cez vysielačku a popritom si užívať celú tu nádheru. Rovnako ako prvý, tak aj posledný, ktorý zlaňuje musí byť skúsený. Túto úlohu má Becko. Prvý chodí Peter, alebo Lenka. Ja sa snažím aspoň trochu prispieť svojím dielom ku spoločnému úspechu. Keď treba, pomáham s lanom a nosím ťazší batoh, alebo dva.
Študujeme stručné poznámky. Čaká nás 33 metrové a 50 metrové zlanenie. Dúfame, že sa nám ich podarí spojiť a zlaníme to s krátkym traverzom naraz.
Mne už slušne škvŕka v bruchu. Šéf Becko na podobné prízemnosti ako jedlo nemyslí. Ostatní sú očividne nastavený na iný režim. Nenápadne vyberám tyčinku. Všetky oči na mňa. Dokelu, na týchto terasách vela súkromia mať nebudem. „ A ty už si hladná?“ Som. Od raňajok už presli vyše 3 hodiny a môj metabolizmus očividne funguje inak. Pre istotu si napchám do vrecka tyčinku, aby som mala vždy aspoň kúsok po ruke.
Druhé zlanenie sa nám podarí spojiť. Najprv 33 metrov zlanenie a potom 50 metrov s previsom, kde je nádherný výhlad na vodopád. Keďže je nádherne slnečno, voda ktorá padá dole z vrchola vytvára dúhu. Ku balkónu vedie pomocné lano, bez ktorého by sme sa nevedeli dostať ku balkónu. Znova si nahlas opakujem všetky veci čo robím. Nútim sa obzerať sa dokola. Aj keď som v previse, aj keď sa bojím, aj keď som na skale a je jasno a ja vidím všetko čo je podomnou. Chcem sa obzerať dokola a fixovať si všetku tú nadheru.
Prichadzam ku terase a som vďačná že je tam Peter, ktorý mi pomáha pritiahnuť sa ku skale. Táto terasa je naozaj maličká a úzka. Nachádza sa v tieni a prefukuje to a po chviľke je mi zima. Sadáme si s Honzom na skalu a čakáme na ostatných. A rozprávame sa. Je to pre mňa neskutočne inšpiratívny človek. Ján Dungel, maliar, grafik, ilustrátor, neskutočný dobrodruh, ktorý precestoval pralesy v Austrálii, južnej amerike na rôznych miestach a zachycuje živočíchy v ich prirodzenom prostredí. Znova som sa tak veľa dozvedela a inšpirovala.
Na tomto mieste sme riadne premrzli a teším sa, že sa znova posuvame na ďalsiu terasu. Musíme šetriť vodou a jedlom. Najblizsía voda bude, dúfame, az po 1,5 dni zlanenia...
Ešte jedno 50 metrové zlanenie s rovnakým miniaturnym balkonom, kde nám už nie je ani dopriate sedieť a bližíme sa k našej dnešnej finalnej destinácii, krasnej terase, kde je vegetačný balkon.
Čo je vegetačný balkon som predtým nevedela ani ja. Je to proste terasa na stene, kde dokazete stáť, sedieť, trosku sa pohybovať. Okolo sú aj trochu malé stromy a kriky, ktoré vytvárajú falošný pocit bezpečia.
Zvažujeme či budeme pokračovať dalej. Za terasou sa však objavil vážnejší problém. Čaká nás traverz úsekom v skale, ktora je pokrytá hlinou a trávou. Problém je, že zrejme počas daždov sa celý svah zosunul a traverz zmizol. Pod traverzom je previs a neskutočná hlbka... Nevieme koľko času nám zaberie presúvanie sa s batožinou cez túto časť a takisto nevieme čo nás čaká ďalej. Zachvíľu je 6 hodín a my tu zostávame na noc. Skoro ráno budeme musieť vyriešiť tento problém.
Obzerame si terasu a rozmýšlame či sa všetci zmestíme do horizontálnej polohy... a čo keď mi bude treba cikať alebo to druhé? No, počas kúpania sme už našťastie odhodili zábrany. Inak to tu nejde.
Vyberáme si svoje dehydrované jedlo, zalejeme ho vodou z variča, sedíme na miniaturnom miestečku uprostred monumentálnej skaly. Rozpravame si príhody z našich dobrodružstiev... vychadzajú hviezdy a mesiac a my zaliezame do spacákov.
Neviem čím to je ale spala som výborne. Ani kamene pod chrbtom nepokazili náš spánok...
Čaká nás nebezpečný traverz a dalšie zlanovania. Celkom sa bojím. Prechadzame to bez vakov, aby nás nestiahli dole. Tie presúvame zvlášť. Becko natiahol lano, pretože v traverze sa nie je čoho chyťiť. Sme zaistený odsedákmi a pomahame si žumarom. Čakame jeden na druhého na maličkom stabilnom kúsku steny
Potom nás čaká ďalsie zlanovanie. 90 metrov na vegetačný balkón. Najprv prechadzame cez rozbahnenú časť. Prvý ide znova Peter. Nie je to nič príjemné, podšmykujú sa mi nohy, cez vegetáciu nevidim čo je podo mnou. Prichadzame na nádhernú terasu. Tu je náš jediný zdroj vody. Keďze prichádzam druhá na terasu, vydávam sa hladať jazierko, kde by mala byť voda...
Je to v podstate taká mala mláčka, jazierko do ktorého steká voda po stene. Ešte že máme tú slivovicu. Mam pokyn naplniť všetky flaše ktoré mame. Je ich vyše 10. Vody je máličko a ja naberám opatrne, aby som ju nenabrala s hlinou. Presviedčam sa o tom, že Becko tvrdil, že táto voda je liečivá.
Ten kal sú liečivé minerály...
Postupne sa spúšťame jeden po druhom. Na tomto mieste sa stala jedna vážna nehoda. Myslíme na to a sme opatrní. Ďalej nás čaká krátky, ale prudký pochod stenou a ďalšie zlanenie. Snažím sa pomáhať aspoň manuálne a so žumarom sťahujeme lano...
Prechádzame šmyklavým traverzom, pomáhame si s batohmi a prichadzame na nádherné fotogenické miesto, ostrohu, velmi blízko vodopádu. Užívame si blízkosť Salta, fotíme sa a ja si uvedomujem, ako mi je už prirodzené byť v tomto prostredí.
Posledné zlanovanie pred spaním. Toto miesto je magické. Jaskyňa uprostred steny. Nádherná, čistučká a utulná. Lenka, ako pravá jaskyniarka, hneď objavuje ďalšiu, ktorá pokracuje ktovie az kam.
Najprv ju obdivujeme a potom... ju použijeme ako toaletu. Prichadza to, čoho som sa bála. Čupime vedla seba ako v škôlke. Áno, zblížime sa tu naozaj velmi...
Zakempujeme skoro. Prečo? Za jaskyňou nasleduje dzunglo stena. Čo to znamena? Zalesnená stena, ale stále stena. Práve táto sa stala osudná Zdenkovi... nechceme aby nás tu zachytila noc. A tak staviame kemp, robime ohnik, varime si jedlo a ideme spať s tmou.
Zajtra nás čaka dlhý deň. Snažim sa zapamätať kde čo je, keď sa v noci zobudím cikať, nech to nemám aj vyhliadkovým letom. V noci je všetko inak. Vchod do jaskyne je obložený mojimi parťakmi na lane...
Vstávame skoro. Máme pred sebou dlhu cestu, málo vody a pochod dzunglou. Schádzame 70 výškových metrov dzunglou, predierame sa a musíme zvažovať každý krok. Jeden chybny krok a pomedzi tenké stromy letíš.
Ponukam sa nosiť veľký vak. Na spálených ramenách je to chuťovka. Znova zlaňujeme. Dva úseky dávame naraz. Tento typ zlanovania je pre mna ovela náročnejsí ako na previsnutej stene. Prečo? Aj keď sa spúšťam na lane, musim prekračovať popadané stromy, prerastené kríky. Velakrát strácam rovnovahu a obrovský vak ma ťahá k zemi a ja padám. Snažím sa do vysielačky poprosiť, nech nepovolujú lano, ale velakrát všetky úkony nezvladnem a riadne sa oplieskam o stenu.
Čaká nás pochod. Pár este velmi krátkych zlanení, pribúda hmyz a horúčava. Na všetkých už vidno únavu. Pochod je náročný. Štípu nás obrovské mravce, mušky, ktorých štipance zahnisavajú. Je to nekonečné.
Konečne však prichadzame ku spodku vodopádu. Pozeráme sa na miesto odkial sme pred troma dnami vyrazili.
Aj keď nám stále nedochadza čo sme vlastne zvládli, vieme, že ak by bola možnosť, ideme do tohto raja znova.
Prichádzame k rieke. Stále sa obraciame dozadu na krála. Indiáni nás prevezu na lodi na druhý breh, kde spíme. Unavení si líhame do hamakov. V noci ma budí prudké svetlo. Nad najvyšším vodopádom sveta vyšiel mesiac a je spln. Tak toto je magic.
Čo ďalšie ma v živote čaká?
Článok napísala: Soňa Kopčoková
